– Svetlo a tma – /p1-3/

Štandardný

“Piesne sa spievajú,
hudba sa hrá,
no ak melódie v srdci niet,
nespoznáš nikdy svetlo miest.”

Z posledných síl sa natiahla za lanom. Bolo príliš ďaleko. Jej jediná, posledná možnosť. Zlyhala. Sklamala. Je koniec. Prevrátila sa na doráňaný chrbát a ostala nemo hľadieť na nočnú oblohu. Apatické čakanie na koniec. Malé snehové vločky hladili ju jemne po tvári, akoby chceli utíšiť jej zranenú podstatu, akoby jej chceli nádej rozdúchať v nej. Hlboké zavrčanie pretrhlo niť ticha. Ťažké a blízke.

Nemohla sa ani pohnúť. Nemala síl ani na nádych, nie to na útek. Zacítila ťarchu zvieraťa na svojej hrudi. “Len nech je to rýchle,” prosila v myšlienkach. Nebála sa smrti, brala ju skôr ako vykúpenie z danej situácie. Zviera jej vrčalo do tváre a jeho oči ju prebodávali ako tisíce malých ihiel. Obrovské nažltlé oči prahnúce po krvi. Teplý dych vynúci sa z jeho nozdier topil snehové vločky vôkol. Zohlo hlavu a tesáky jej zaryl hlboko do ramena. Vykríkla. Oči jej zaplnili slzy, ktoré pomaly stekali po lícnych kostiach do novonapadaného snehu hneď vedľa z krvy vznikajúcej mláky. Jeho pazúry jej trhali odev, zarývali sa do kože, pomaly, bolestivo ju trhali.

Počula krik. Svoj krik. Počula zvuky, ktoré vydával tvor, počula snehové vločky dopadávajúce na zem. Bolesť už takmer nevnímala. Prosila, nech to čo najskôr skončí, nech už je koniec. Keď v tom ten zver prudko zdvihol hlavu smerom ku kraju blízkej priepasti. Počula výkrik. Počula vrčanie, nevidela nič. Len tmu. Teplo naplnilo celé jej telo. Odišla bolesť, odišiel strach, odišlo všetko. Ostal len pokoj, ticho a tma.

– Svetlo a tma – /p1-2/

Štandardný

Svetlo. Ten legendami opradený zdroj energie. Jeho jemné lúče pomaly stekali kameňmi hory. Ako rieka nadobúdali silu, mocneli. Rozhodne, no pomaly. Lenivo, ale majestátne. Jeden za druhým výchádzali z úkrytu za vrcholom naťahujúc svoje paže po postavách. Hladiac im tváre, obímajúc im telá stretli sa tvárou v tvár na vrcholku hory. Oni a ono. Družina a svetlo. Hľadajúci s nádejou.

Zničené postavy, ich tiene vzpriamili svoje telesné schránky tam, na pomyselnom predele sveta. Tam, kde tmu strieda svetlo. Tam, kde sa rozhodli hľadaj nádej pre svojích ľudí. Na najvyššom pohorí severnej časti kraja rozlahlého sťa sto morí.

Cesta, ktorá ich tu priviedla nebola ľahká, ale azda by bolo vhodné, aby hrdinstvo nebolo poprepletané bojmi o život? Strhaní, na konci so silami stáli tam a hľadeli do doliny. Do doliny o ktorej existencii sa spieva už v prastarých bájoch. Už ani nedúfali a hľa. Pod nimi, v hĺbke tieňa hory, v zlatistom svetla čnela sa. Dolina Teeb-dejnyab.

— to be continued

– svetlo a tma – /p1-1/

Štandardný

Hlma sa pomaly zdvihala z údolí. Liala sa plynulo bez záujmu o okolitý svet. Liala sa pomaly po vrcholcoch kopcov miznúc niekde v naoko bezodných hĺbkach dolín. Vzduch ešte voňal niekdajším dažďom, ktorý po mnohých dňoch sucha konečne zmáčal zem.

Kráčali pomaly. Nie preto, že by sa báli. Nie preto, že by nevládali. Mali rešpekt. Rešpekt voči hore, ktorá sa v celej svojej majestátnosti týčila ešte niekoľko metrov nad nimi. Telá mali zničené váhou vecí, ktoré niesli na chrbtoch. Boli na ceste už niekoľko týždňov a konečne sa viditeľne blížili k svojmu cieľu.

Posledná dedina, ktorú nechali za sebou sa ako maličká bodka strácala niekde v hĺbke skál pod nimi. V tejto výške už nerástla žiadna vegetácia. Ani len mach tu neukázal svoju tvár.

Ich päť členná družina plynulo postupovala hore. Nevládali, ale ich hrdosť im nedovoľovala aby si navzájom prejavili slabosť, hoci boli, po všetkom čo ich postretlo, priateľmi na život i smrť. Kráčali ticho. Vzduchom sa niesol len pravidelný dupot ťažkých nôh.

 

 

— to be continued