Jednej socke, traktoru a tak…

Štandardný

Zhruba, alebo aj presne 8 rokov dozadu prišiel taký strapúch s kamošom na skautský tábor do Oravíc zahrať pár piesní na svojej milovanej gitare. Nemal zo sebou nič. Len seba, bike a gitaru. Ostal na tri dni. Len tak. Lebo mohol. 

Zhruba, alebo presne rovnako dávno sa začal a verte tomu, že dosť nečakane písať prapodivný príbeh dvoch bláznov, ktorí o tom ale nemali ani páru a to na tom bola najväčšia sranda.

Už na tom tábore bola jedna včielka, ktorá ledva tušila ako sa taká gitara v rukách drží a stoj čo stoj tvrdila, že nám raz bude hrať na svadbe. Najlepší táborový vtip všetkých dôb. 😀

 

Zistili sme, že študujeme v rovnakom meste a prvý deň semestra mi poslal správu, výzvu na krátku neplechu. Napíš také bláznovi. Tak sme šli. Nachvíľu sa vyvetrať. Sme si mysleli čo? Bolo z toho 13 hodín!!! Nuž, mohlo nám to už vtedy byť trochu podozrivé. Či?

Doteraz netuším čo, kde, ako a kedy sa stalo tie prvé semestrové týždne a zrazu sme boli na svadbe jeho sestry. A ja som si prefarbila vlasy(na jednu farbu), aby som vyzerala pred jeho rodinou spoň trochu reprezentatívne. Chápete?! 

A potom bolo. Ľahko, ťažko, i šialene. Niekedy ani teraz netuším prečo sme spolu ostali, ako to spolu vydržíme. Dvaja blázni z dvoch diametrálne odlišných a predsa podobných svetov.  Doteraz si pamätám, ako jeden z jeho kamošov povedal, či sa mi dvaja vieme vôbec normálne rozprávať. Smiala som sa. 

Ale.

Vieme?

Tak ako vtedy tak aj teraz. Pre ľudí čo nás nepoznajú to stále musí byť veľmi prapodivné. Ale úprimne, tie ich podivné pohľady ma tak veselo uisťujú, že stále máme takú tú svojú bublinku, svoj svet. 

Veľmi skoro musel tento strapúch pochopiť, že môj svet je dobrodružstvo, sloboda, priatelia. Medailu za odvahu pomyselnú mu dávam, že sa nezľakol a ponoril doňho, že našiel cestu k mojim priateľom, rodine, do môjho sveta. Z planiny rovno do najvyšších hôr. 

Pre mňa bol jeho svet takým pokojnejším prístavom. Nechápte ma zle. S chalanmi sú psychopati, to áno, ale taký pokojnejší. Jeho svet do môjho priniesol hlavne čarovný závan hudby, za čo mu je nekonečná vďaka. 

Ale myslím, že, čo je najdôležitejšie, spoločne sme vytvorili prienik sveta svetov. Veď uznaj blázon. Veď ty vieš. 🙂

Bolo ľahko. Bolo ťažko. Bola škola. Bol skaut. Bola kapela. Boli túžby. Boli sny. Bola realita. Bolo všetko možné i nemožné.

Gruzínsko, Taliansko, tábory, škola, pivo, výlety, chvály, hory, či rodinné záhrady. Mohli by sme si kadečo vyčítať čo nebolo a mohlo byť, ale myslím, že sme robili čo sme mohli tak ako sme potrebovali aby sme boli spokojní. Vzájomne. 

A potom… pamätám si ako sme šli od našich podhorských priateľov. Tak sa spýtal. S kyticou práve nazbieraných prvosienok. A ja som odpovedala. Podivne samozrejme. A začal sa veľmi rýchly kolobeh. 

Úprimne, z prvotných pár negatív som sa bála ako to celé dopadne, ale keďže niekto tam hore nás asi má trochu rád, tak sa postaral. Veci sa nejak samé riešili… a tak sme si 4 roky dozadu v tento deň povedali áno. Veselo, pokojne a šialene.

V našom milom kostolíku sv.Juraja, ktorý bol plný rodiny a priateľov (skoro sa tam nepomestili!!!). Celá svadba bola úplne iná ako sme plánovali ale práve o to lepšia! Rodinná, priateľská, príjemná a taká naša. 

Miliardu vecí by som zariadila inak a pritom vôbec nie. Pokazený zasadací poriadok, takmer nefunkčný kávový stroj, chýbajúce taniere na tortu, málo stoličiek pre večerných hostí, roztečená špirála, upršané počasie…

…a pri tom najviac nápomocní súrodenci i skautíci zachraňujúci rôzne situácie, papierové tácky na tortu z billy, hostia obsluhújuci kávovar, prvý tanec na pieseň pre dvoch bláznov v prevedení premilenej kapely, najviac veselá svadobná omša spolu s Alfou, fotograf s dúhovým dáždnikom, ujo dj s najlepšou hudbou, skauti s farebným obrusom, domáci syr, jemný sneh, skladanie hudby na poslednú chvíľu v zákulisí, Hugo s najväčšou sekerou (a vlastným fanklubom), oslávenec omotaný tylom… priatelia. rodina. náš svet zhmotnený v jednej veľkej miestnosti. 🙂

A keď si niekedy púšťam originál pieseň, na ktorú sme mali prvý tanec, ktorý bol plný tancujúcich detí, tak nechápem ako silno dokonale na nás sedí.

Práve od dnes už budeme spolu vždy viac svoji ako známi. Lebo dnes je to 8 rokov(plus niečo) čo sa poznáme, ale 4 roky, čo sme sa vzali. 4 roky čo sa znášame takmer každodenne. 4 roky, čo sme stále viac a viac psycho. 4 roky, čo sme sa navždy rozhodli mať dva krát viac kamošov, dva krát viac rodiny, dva krát viac nervov i radosti. A že je to čisté psycho a ešte len bude to ti zaručujem. 😀

Už to štyri roky čo sme začali žiť naplno spoločné dobrodružstvo a zatiaľ nás to neomrzelo. Som zvedavá kam nás ešte dovezie drahá fabia, či naše nohy, na to, čo nás spoločne ešte čaká.

I tak. 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s